V dávnych dobách sa o pracovníkoch uvažovalo v Ruskudedičstvo chudobných, chudobných ľudí. Nevlastnili pôdu ani iný majetok. Nemali ani skutočnú slobodu. Okrem toho bol pojem „sloboda“ pre pracovníkov nepochopiteľný. Preto často ocenili majstra alebo vplyvného kapitána a materiálnu bezpečnosť. Majitelia aktívne využívali prácu chudobných na uspokojenie svojich vlastných potrieb. A samozrejme neboli dodržané žiadne práva zamestnanca. Chudobní boli neustále v strachu z hladu a smrti.
Prijatím právnych predpisov týkajúcich sa výrobného právazamestnanec sa viac nerešpektoval. Na pracovné masy sa uplatňovali donucovacie opatrenia, ktoré posilnili tradície poddanstva v oblasti mzdovej práce. Právne postavenie pracovníka vzniklo ako odvetvie policajného práva. Hlavnou podmienkou organizácie zamestnania bol teror a represívny režim. Hostiteľský systém poskytoval ekonomickú, sociálnu a právnu podporu absolútnej kráľovskej moci. Donucovacie opatrenia proti pracujúcej osobe, teroru a represiám boli povolené zákonom.
Práva zabezpečili prvé roky sovietskej mocizamestnanec vo svojich dekrétoch aj vo forme nútenej práce (mobilizácia, služba práce, monopol zamestnávania pracovníkov, armády práce). Výsledkom je, že pracovná sila ľudí je znárodnená, stáva sa majetkom štátu. Pracovník sa nejakým spôsobom zmení na vojaka a výroba sa zmení na kasárne. Celá spoločnosť ako celok vstupuje do stavu „vojnového komunizmu“, ktorý je nahradený socialistickým režimom administratívneho velenia. V dôsledku toho sa zavádza priama forma štátneho nátlaku do práce, ktorý sa bojí parazitizmu pred súd. Takto sa vytvára model „socialistickej práce“. V ňom je zamestnanec vybavený funkciou „skrutky“. Je potrebné monitorovať všetky „čapy“, čo si vyžaduje vytvorenie kontrolných orgánov v systéme štátneho aparátu.
Individuálne pracovné práva zamestnancasocialistického systému boli plne začlenené do nového zákonníka práce Ruskej federácie. S malými redakčnými zmenami a doplneniami tvorili základ článku 21. Podľa právnej formy bola podľa niektorých autorov pracovná sila stanovená ako komodita, určitá hospodárska kategória na trhu práce. Pracovník však nie je iba hospodárskym kapitálom. Po prvé, pracovník je človek, človek. To samo osebe neumožňuje odkazovať na kategóriu tovaru. Zamestnanec musí vlastniť zdroje vedúce k rozvoju ľudského kapitálu. Túto myšlienku použili v teórii svetovej ekonomiky už v šesťdesiatych rokoch minulého storočia Schulz, Bowen, Fisher, Becker a ďalší, uplatnili sa v praxi a odrážali sa v medzinárodných predpisoch, ktoré vyjadrujú spôsoby ochrany pracovných práv pracovníkov. Medzi takéto akty patrí najmä Všeobecná deklarácia ľudských práv, Európska sociálna charta, akty ILO, Medzinárodný pakt o politických a občianskych právach a ďalšie dokumenty.
Sebapochrana pracovnými právami pracovníkov podľaodborníci by mali byť právne posilnení. Pracujúcej osobe musí byť zaručené účinné zachovanie sociálnych a ekonomických záujmov. Zároveň by sa podľa viacerých autorov mala osobitná pozornosť venovať právu na ochranu pred nezákonným prepustením, ako aj zlepšeniu mechanizmu na ochranu dôstojnosti človeka v procese práce proti rôznym typom obťažovania.
