Teória sociálneho pokroku - neoddeliteľná súčasťvšeobecná sociológia. Zároveň je jeho význam relatívne nezávislý. Snaží sa zistiť, akým smerom sa uberajú procesy v spoločnosti, tendencia jej vývoja, a tiež na tomto základe odhaľuje všeobecnú logiku celého historického procesu.
Pred zvážením problémov verejnostipokrok, poďme zistiť obsah nasledujúcich pojmov: „pokrok“, „vývoj“, „regresia“. Rozvoj je najširšia kategória, ktorá označuje proces kvalitatívnych zmien prebiehajúcich v určitých smeroch. Tieto smery môžu byť buď klesajúca alebo stúpajúca čiara. V dôsledku toho je koncepcia pokroku iba jednou zo strán vývoja, stúpajúcou čiarou od jednoduchej po zložitú, od nižšej k vyššej. Regresiou je na druhej strane pokles, stagnácia, degradácia. Toto je pohyb od najvyššej po najnižšiu, to znamená pozdĺž čiary nadol.
Má svojich priaznivcov aj odporcovteória spoločenského pokroku. B. Shaw, anglický spisovateľ, v tejto súvislosti poznamenal, že je ušľachtilým činom hľadať logiku historického procesu, ale nie vďačným. Múdry človek sa podľa jeho názoru snaží v prvom rade prispôsobiť sa tomuto svetu a hlúpy - prispôsobiť si ho sám. Preto podľa Bernarda Shawa pokrok veľmi závisí od bláznov.
V dejinách filozofického myslenia bol tento problémpredmet neustáleho záujmu. Napríklad v staroveku Seneca a Hesiod tvrdili, že v dejinách ako takých niet pokroku. Naopak, vzďaľuje sa od Zlatého veku, to znamená, že dochádza k regresii. Za problém spoločenského pokroku súčasne uvažovali Aristoteles a Platón. V tejto veci sa prikláňali k myšlienkam cirkulácie vo verejnom živote.
Zaujímavý je aj kresťanský výklad, ktorýmá problém spoločenského pokroku. Je v ňom videný ako pohyb vpred, nahor, ale akoby na vrchole bytia, histórie. Takto veril napríklad Aurelius Augustín.
V takom prípade sa pokrok odtrháva od pozemského základu a jeho chápanie sa spája hlavne s osobnosťou: osobná zodpovednosť človeka pred Bohom, odplata, kontakt s božským.
Obdobie renesancie nastolilo tento problém akoproblém individuálnej slobody a spôsobov, ako ju dosiahnuť. V modernej dobe sa formulovala iná vízia spoločenského pokroku, ktorá vyjadruje známy výrok: „Vedomosť je sila“. Zároveň sa však, podobne ako v období francúzskeho osvietenstva, objavuje problém nedôslednosti pohybu vpred. Rousseau poukazuje najmä na rozpor medzi morálnym pokrokom a pokrokom poznania.
Ak vezmeme do úvahy nemeckú klasikufilozofie, môžete vidieť, že vývoj v nej je interpretovaný ako pohyb vpred a dejiny ľudstva sú procesom vývoja Svetového Ducha, Absolútnej Idey. Túto pozíciu zastával Hegel.
J.Antoine Condorcet, francúzsky mysliteľ, je jedným z najvýznamnejších teoretikov 2. polovice 19. storočia. V čom je z jeho pohľadu problém spoločenského pokroku? Poďme na to. Condorcet bol presvedčený, že pokrok závisí od pokrokov rozumu, ktoré sa prejavujú šírením vzdelanosti a rastom vedy. Podľa názoru tohto mysliteľa je v samotnej „povahe“ človeka položená schopnosť sebazlepšovania, čo určuje spoločenský pokrok, ktorý bude pokračovať donekonečna. Túto „nekonečnosť“ síce obmedzuje na rámec súkromného vlastníctva, pričom sa domnieva, že práve od jeho založenia sa spoločnosť začína posúvať vpred, čo je možné len v podmienkach tohto prirodzeného základu.
Vidíme, že drvivá väčšina menovanýchVýskumníci, ktorí študovali problémy sociálneho pokroku, verili, že hlavnou príčinou pohybu vpred je rozum, „jeho neobmedzené možnosti“. V druhej polovici 19. storočia však v chápaní tejto problematiky došlo k posunu dôrazu až k nahradeniu pojmu „pokrok“ „spoločenskými zmenami“ či „obehom“ dejín. Výskumníci ako P. Sorokin a O. Spengler („Úpadok Európy“) tvrdili, že pohyb spoločnosti smeruje nadol a nakoniec civilizácia nevyhnutne zanikne.
Problém sociálneho pokroku a jeho kritériázaujímajú aj predstavitelia utopického socializmu (napríklad Karl Marx, ktorého portrét je uvedený vyššie). Boli presvedčení, že napredovanie je zákonom vývoja spoločnosti a v budúcnosti nevyhnutne povedie k triumfu socializmu. Hnaciu silu pokroku videli v úspechoch osvietenstva, ľudskej mysle, v morálnom zdokonaľovaní ľudí. Marxistická ideológia sa formuje v polovici 19. storočia. Jeho základom je historický, dialekticko-materialistický prístup k spoločnosti, jej súčasnosti, minulosti a budúcnosti. História je v tomto prípade prezentovaná ako činnosť človeka, ktorý sleduje svoje vlastné ciele.
Nebudeme pokračovať v uvádzaní autorov,ktorí študovali problémy sociálneho pokroku a ich koncepcie. Z vyššie uvedeného môžeme usúdiť, že žiadny z nich nemožno považovať za absolútnu pravdu, hoci v každom z nich je nejaký podiel. Pravdepodobne sa výskumníci budú ešte dlho vracať k takej otázke, ako je problém sociálneho pokroku. Vo filozofii sa nahromadilo veľa konceptov, ale všetky sú trochu jednostranné.
Rozpory spoločenského procesu sa v súčasnej fáze hromadia v globálnych problémoch ľudstva. Patria sem nasledujúce položky:
- spôsobené environmentálnou krízou;
- problém nastolenia mieru a predchádzania vojne;
- demografické (depopulačné a populačné);
- problémy spirituality (kultúra, zdravotníctvo, školstvo) a nedostatok spirituality (strata vnútorných smerníc - univerzálnych hodnôt);
- prekonávanie ľudskej nejednoty, ktorá je spôsobená rozličným politickým, ekonomickým a duchovným vývojom národov a krajín.
Všetky tieto moderné problémy verejnostipokrok ovplyvňuje záujmy ľudstva ako celku a jeho budúcnosť, preto sa nazývali globálne. Neriešené tieto a ďalšie problémy ohrozujú ďalšiu existenciu spoločnosti ako celku. Na ich riešenie si navyše vyžadujú spojenie úsilia nielen jednotlivých krajín a regiónov, ale aj celého ľudstva.
Problém verejnosti sa dotýka každého z náspokrok. Spoločenská veda je vo všeobecnosti veľmi užitočná veda, pretože všetci žijeme v spoločnosti. Preto by mal každý pochopiť základné zákonitosti jej fungovania. Škola často povrchne skúma problém spoločenského pokroku, stručne hovorí o globálnych problémoch. Možno by sa týmto témam malo venovať viac pozornosti a budúce generácie nasmerujú svoju energiu na ich riešenie.
