Idealizmus je filozofická doktrínanaznačuje, že primárne a hlavné sú iba duchovné aspekty nášho života. Podľa tohto tvrdenia je základom bytia výlučne vedomie, duchovné alebo duševné. Celý materiál, ktorý je v našom svete, nie je ničím iným ako výplodom fantázie alebo výsledkom existencie duchovného princípu.
Teraz zvážime, aké formy existujú.idealizmus, aké sú ich črty a ako sa navzájom líšia. Táto filozofická doktrína je teda rozdelená na dva typy: objektívne a subjektívne. V prvom prípade idealizmus predpokladá prítomnosť zdroja, hlavného duchovného zdroja, ktorý nemá nič spoločné s hmotou ani s vnútorným svetom každého konkrétneho jednotlivca. Možno je to najvýraznejšia forma filozofie, v ktorej prevláda sila, mier a veľkosť. Subjektívny idealizmus je záver všetkého materiálu v rámci konkrétnej mysle. Hmota nemôže existovať bez vedomia alebo je to výsledok ľudských myšlienok a činov.
Najčastejšie filozofi a mudrci, ktoríšíriť túto doktrínu, sú založené presne na cieľovom toku. V ich chápaní je idealizmus verejná myseľ, v ktorej sú normy, práva, spoločné ciele, o ktoré by sa každý mal usilovať. Podobná tendencia sa môže prejaviť v rôznych oblastiach života, napríklad vo vede. Ideálny vedec bude veriť, že každý by sa mal snažiť urobiť nejaký objav v matematike alebo astronómii. Kreatívny idealista môže tvrdiť, že každá osoba je povinná pripojiť sa k hudbe, ovládať hru na nejakom nástroji alebo byť schopná maľovať. Podľa jeho názoru je bez osobnej zručnosti časť osobnosti stratená.
Zjednodušene povedané,objektívny idealizmus je zovšeobecnenie, túžba zjednotiť každého do niečoho jediného. Preto by idealisti nemali byť prítomní v politike. Iracionalita takýchto rozsudkov môže viesť iba k vojne a nepokojom v štáte. Idealisti sa najčastejšie zjednocujú vo svojich vlastných kruhoch, kde zdieľajú skúsenosti a znalosti.
Idealizmus má svoj pôvod v starovekom Grécku ajeho „otec“ je Platón. Keď sa ľudia zhromaždili prostredníctvom autorít pod jednou vierou, podľa rovnakých tradícií a morálnych štandardov, mysliteľ to všetko odôvodnil vo svojich spisoch. V tom čase žili ľudia s hrdinami z mýtov, s bohmi a prorokmi, ktorí pravdepodobne existovali iba v kolektívnej mysli. Neskôr sa objektívny idealizmus prejavil v stredoveku, keď celý svet poslúchal autoritu cirkvi. Toto je živý príklad božskej kolektívnej mysle, kde sa každý človek spoliehal iba na Najvyššieho.
V rôznych obdobiach boli skvelí ľudia,myslitelia, ktorí boli druhmi učiteľov, kázali idealizmus. Medzi tými v ére staroveku žili Platón, Aristoteles, Tomáš Akvinský a Augustín. V temných časoch stredoveku boli predstaviteľmi idealistického modelu spoločnosti početní kňazi a pastieri. Tiež medzi mysliteľmi, ktorí vyznávali objektívny idealizmus, stojí za zmienku Hegel a Schelling.
