Kategorický imperatív je hlavnou kategóriou Kantovej etiky

Immanuel Kant je nemecký filozof 18. storočia, ktoréhodielo prinieslo revolúciu do vtedy existujúcej teórie poznania a práva, v etike a estetike, ako aj v predstavách o človeku. Ústredným pojmom jeho filozofickej etickej teórie je kategorický imperatív.

Odhaľuje to jeho zásadná filozofická filozofiapráca „Kritika praktického rozumu“. Kant kritizuje morálku, ktorá je založená na úžitkových záujmoch a prírodných zákonoch, túžbe po osobnom blahu a pôžitkoch, inštinktoch a rôznych citoch. Túto morálku považoval za falošnú, pretože človek, ktorý dokonale ovládal remeslo a vďaka tomu sa mu darí, môže byť napriek tomu absolútne nemorálny.

Kantov kategorický imperatív (z lat.„Imperativus“ - imperatív) je vôľa, ktorá si želá dobro pre dobro samotné, a nie pre niečo iné, a má cieľ sám o sebe. Kant vyhlasuje, že človek by mal konať tak, aby sa jeho čin mohol stať pravidlom pre celé ľudstvo. Iba pevne uznaná morálna povinnosť voči vlastnému svedomiu vedie človeka k mravnému správaniu. Tejto povinnosti podliehajú všetky dočasné a súkromné ​​potreby a záujmy.

Kategorický imperatív sa od prirodzeného zákona líši tým, že nejde o vonkajšie, ale vnútorné nútenie, „slobodné nútenie“.

Ak je vonkajšou povinnosťou dodržiavanie štátnych zákonov a dodržiavanie prírodných zákonov, potom je z etického hľadiska dôležitá iba „vnútorná legislatíva“.

Kantov etický imperatív je kategorický,nekompromisný a absolútny. Morálnu povinnosť je potrebné dodržiavať neustále, vždy a všade, bez ohľadu na okolnosti. Morálny zákon pre Kanta by nemal byť podmienený žiadnym vonkajším účelom. Ak sa bývalá pragmatická etika zameriavala na výsledok, na úžitok, ktorý by jeden alebo nejaký akt priniesol, potom Kant požaduje úplné zrieknutie sa výsledku. Na druhej strane, filozof vyžaduje prísny spôsob myslenia a vylučuje akékoľvek zmierenie dobra a zla alebo akékoľvek medziľahlé formy medzi nimi: nemôže existovať dualita ani v postavách, ani v činoch, hranica medzi cnosťou a neresťou by mala byť jasná, určitá, stabilná.

Morálka v Kantovi sa spája s myšlienkoubožský a jeho kategorický imperatív sa významovo blíži ideálom viery: spoločnosť, v ktorej morálka dominuje zmyslovému životu, je z hľadiska náboženstva najvyššou etapou ľudského vývoja. Kant dáva tejto ideálnej empiricky vizuálne formy. Vo svojich úvahách o etike, ako aj o štátnej štruktúre, rozvíja myšlienku „večného mieru“, ktorá je založená na ekonomickej nenáročnosti vojny a jej zákonnom zákaze.

Georg Hegel, nemecký filozof 19. storočia, vystavenýkategorický imperatív striktnej kritiky, ktorý vidí svoju slabosť v tom, že v skutočnosti nemá žiadny obsah: povinnosť sa musí vykonávať kvôli povinnosti a nie je známe, o čom je táto povinnosť. V kantovskom systéme je nemožné ho nejako konkretizovať a definovať.