V tomto článku sa budeme podrobne zaoberať takou vecou, ako je disonancia. Čo to je? V akých oblastiach sa používa?
Slovo pochádza z latinského disonantia, čomožno doslovne preložiť ako „disonantný zvuk“. Disonancia - čo je to pojem? Čo je jej obsahom? Tento termín sa aktívne používa v rôznych oblastiach. Napríklad sa často používa v umení, psychológii, filozofii. Existuje synonymum pre slovo disonancia? Existuje niekoľko výrazov s rovnakým významom. Tu sú najčastejšie z nich: nekonzistentnosť, nesúhlas, rozpor, disharmónia, kakofónia (posledná je synonymom z oblasti hudobnej teórie). V skutočnosti ide o porušenie harmónie, druh nepohodlia spôsobeného nesúladom medzi existujúcimi poznatkami a predstavami s inými novými skutočnosťami. Disonancia - čo je to napr. v teórii umenia? Obráťme sa na vedecký výklad. Podľa encyklopédie je disonancia v hudbe heterogénny zvuk. V tomto prípade súčasne znejúce tóny navzájom nesplývajú.
Súzvuk (z latinského consonantia -eufónia) je definícia, ktorá je úplne polárna voči disonancii. Ale spolu charakterizujú vzťah medzi dvoma pármi „prvkov“. Oni, tieto zložky, sú v skutočnosti vedomosti. Niektoré „prvky“ sú vedomosťami o svojom „ja“. Iné sú informácie týkajúce sa všeobecných problémov svetového poriadku. Pojem „vedomosť“ sa často používal v širokom zmysle slova, zahŕňal okrem informácií aj názory, ale aj presvedčenia, postoje a hodnoty. Napriek tomu, že medzi týmito javmi sú pomerne výrazné rozdiely, možno ich považovať za „prvky poznania“. A práve medzi ich pármi môže existovať nesúlad a súzvuk.
Ak kognitívne prvky nikdestretávať sa, navzájom sa nepretínajú a nemajú medzi sebou nič spoločné, takéto prvky treba nazvať irelevantnými. Pre nás nás zaujímajú len tie prvky, medzi ktorými môžu a vznikajú vzťahy konsonancie a nesúladu. Teóriu kognitívnej disonancie sformuloval v polovici dvadsiateho storočia Leon Festinger. Podľa nej budú dva samostatné prvky vo vzájomnom nesúlade, ak je negácia jedného z nich odvodená od druhého. Tu je možné uviesť príklad: človek si je istý, že je obklopený iba svojimi priateľmi, ale v tejto situácii stále cíti nepohodlie a strach.
Na otázku "disonancia - čo to je" sme užodpovedal. Teraz, aby sme dokončili obraz, stojí za to pochopiť príčiny a faktory jeho výskytu. Po prvé, môže vzniknúť v dôsledku logickej nezrovnalosti. Napríklad, ak si je človek istý, že za rok postaví solídny dom, no zároveň netuší, ako položiť základy, potom sú tieto dva prvky nesúrodé. Po druhé, dôvodom môžu byť kultúrne tradície alebo zvyky. Predpokladajme, že muž neodovzdá svoje miesto v električke staršej babičke, ale veľmi dobre vie, že podľa zavedených pravidiel etikety a morálnych noriem to musí urobiť. V takom prípade je jeho znalosť kultúrnych noriem a uvedomenie si toho, čo robí zle, disonantným vzťahom. Hoci v niektorej inej kultúre, kde nie je zvykom vzdať sa miesta v doprave starším, by táto situácia evidentne nebola príkladom daného vzťahu.
Jednomu pomôže určiť úroveň disonanciezrejmý aspekt. Spočíva v objektívnej charakteristike prvkov, medzi ktorými existuje „nevhodný“ vzťah. Predpokladajme, že dve kognitívne zložky v systéme vedomostí sú vo vzájomnom nesúlade. Potom bude miera „nekonzistentnosti“ priamo úmerná úrovni dôležitosti týchto prvkov. Ak sú zložky pre konkrétneho jednotlivca veľmi významné, potom bude indikátor disonancie zodpovedajúcim spôsobom vysoký.
Predstavte si muža, ktorý dáva päťdesiatrubľov žobrákovi v podchode. Zároveň si tento človek uvedomí, že chudák tieto peniaze v skutočnosti nepotrebuje. Stále však dáva peniaze a nesúlad, ktorý v tomto prípade vzniká medzi týmito dvoma prvkami, nie je príliš silný. Veď ani prvý, ani druhý prvok nie je pre tohto človeka až taký podstatný. A druhý, radikálne opačný príklad. Študent, v predvečer pre neho dôležitej skúšky, sa na ňu vôbec nepripravuje. Zároveň si je dobre vedomý toho, že úroveň jeho vedomostí v predmete mu neumožní tento test absolvovať. A v tomto prípade bude miera disonancie pre študenta oveľa vyššia, pretože oba prvky poznania sú pre jednotlivca veľmi dôležité.
S vysokou mierou istoty možno predpokladať, žeže v našom živote objektívne neexistuje taký systém, ktorý by bol úplne zbavený prítomnosti „nekonzistentnosti“. Koniec koncov, bez ohľadu na to, akú akciu sa jednotlivec chystá urobiť, bez ohľadu na to, aký pocit môže zažiť, vždy bude existovať aspoň jeden nepodstatný kognitívny prvok, ktorý vstúpi do disonantného vzťahu s „behaviorálnym“ komponentom.
