Daňové účtovníctvo je generalizačná činnosť.informácie z primárnej dokumentácie. Zoskupovanie informácií sa vykonáva v súlade s ustanoveniami daňového poriadku. Platitelia nezávisle vyvíjajú systém, podľa ktorého sa budú viesť daňové záznamy. Hlavným účelom činnosti je určiť základ povinných rozpočtových príspevkov.
Účel daňového účtovníctva je určený záujemcompredmety. Používatelia informácií sú rozdelení do dvoch kategórií: externá a interná. Posledným je správa podniku. Pre interných používateľov je daňové účtovníctvo zdrojom informácií o nevýrobných nákladoch. Tieto náklady sa v súlade s ustanoveniami daňového poriadku pri výpočte základu nezohľadňujú. medzi ne patria najmä náklady na rôzne druhy odmien vyplácané zamestnancom alebo starším zamestnancom, s výnimkou miezd stanovených v zmluve, ako aj výška materiálnej pomoci. Znížením nákladov môže daňové účtovníctvo optimalizovať zdaniteľný príjem. Medzi externých používateľov patria predovšetkým kontrolné štruktúry a konzultanti pri uplatňovaní ustanovení daňového poriadku. Daňové úrady hodnotia správnosť tvorby základu, výpočtov, kontrolujú prijímanie imputovaných platieb do rozpočtu. Konzultanti poskytujú poradenstvo pri minimalizácii odpočtov a určovaní smerovania finančnej politiky spoločnosti.
Berúc do úvahy záujmy používateľov je potrebné poznamenať niekoľko úloh, ktorých implementácia zabezpečuje daňové účtovníctvo. to:
Ako prostriedok na implementáciu vyššie uvedenéhoúlohy sú zoskupením informácií o primárnej dokumentácii. Účtovné a daňové účtovníctvo úzko spolupracujú. Medzitým tieto systémy implementujú rôzne úlohy. Daňové účtovníctvo v organizácii zahŕňa najmä iba zovšeobecnenie informácií. Zber údajov sa vykonáva prostredníctvom primárnych dokumentov. Daňové účtovníctvo v organizácii by malo odrážať:
Informácie o daňovom účtovníctve sa na účtovných účtoch nezobrazujú. Toto ustanovenie je posilnené článkom 314 daňového poriadku. Potvrdenie daňových účtovných informácií sa uskutoční:
Daňové účtovníctvo je zovšeobecnenie a porovnanieinformácie o príjmoch a nákladoch podniku na určenie straty a zisku. Ako posledne menovaný sa v súlade s článkom 247 daňového poriadku sumy získaných finančných prostriedkov znižujú o sumu nákladov. Výdavky v daňovom účtovníctve sa delia na výdavky, ktoré sa berú do úvahy v bežnom období, a výdavky, ktoré sa prenášajú do ďalšieho obdobia. Jednou z kľúčových úloh je stanovenie výšky povinných platieb a výšky nedoplatkov pri odpočte zo zisku k určitému dátumu. Predmetom účtovníctva sú nevýrobné a výrobné činnosti organizácie, pri vykonávaní ktorej je povinná platiť daň.
Vedenie záznamov je založené na týchto kľúčových bodoch:
V súlade s článkom 249 daňového poriadku, príjmy z predajaje určený pre všetky výnosy súvisiace s vysporiadaním za predané produkty alebo vlastnícke práva, ktoré sú vyjadrené vo fyzickej alebo peňažnej forme. Z čl. 252 kódexu vyplýva, že ekonomicky opodstatnené náklady sú oprávnenými nákladmi. Okrem toho by sa ich hodnotenie malo uvádzať v peňažnom vyjadrení. Výnosy, ktorých hodnota sa počíta v cudzej mene, sa účtujú spolu s príjmami, ktorých výška sa odráža v rubľov. Zároveň sa prepočítavajú úrokové sadzby centrálnej banky.
Hmotný majetok, ktorý je v položkeMajetok podniku by sa mal účtovať oddelene od predmetov patriacich iným osobám, ale nachádzajúcich sa v tejto organizácii. V daňovom zákonníku je táto zásada priznaná vo vzťahu k odpisovateľnému majetku. Rozpoznáva materiálne hodnoty, produkty intelektuálnej práce a iné predmety vo vlastníctve podniku.
Daňové účtovníctvo sa musí viesť po celý časčas existencie podniku od dátumu jeho registrácie do likvidácie / reorganizácie. Táto zásada sa používa pri stanovení postupu výpočtu odpisov majetku. Výpočet zodpovedajúcich súm sa vykonáva výlučne počas obdobia činnosti podniku a prestane sa dokončovať.
Podľa čl.271 Príjmy NK sa vykazujú iba v období vykazovania, v ktorom vznikli. V takom prípade nezáleží na skutočnom prijatí finančných prostriedkov, vlastníckych právach, materiálnych hodnotách. Podľa článku 272 daňového poriadku sa výdavky, ktoré sú akceptované na daňové účely, zaúčtujú ako také v období, na ktoré sa vzťahujú. V tomto prípade nezáleží na čase skutočnej platby prostriedkov alebo platby v inej forme.
Článok 313 daňového poriadku obsahuje ustanovenie v súlades ktorými je platiteľ povinný dôsledne uplatňovať pravidlá a normy daňovej legislatívy z jedného obdobia do druhého. Táto zásada sa uplatňuje na všetky predmety, ktorých informácie sú zovšeobecnené a tvoria základ dane. Články 271 a 272 vymedzujú potrebu jednotného vykazovania nákladov a výnosov. Táto zásada predpokladá, že výdavky sa odrážajú v rovnakom období ako príjem na ťažbu, z ktorej boli vynaložené.
Vytvorenie systému na zhromažďovanie a sumarizáciu informácií za rok 2006pri určovaní základu dane musí hospodársky subjekt zohľadniť množstvo požiadaviek. Daňové účtovníctvo by malo byť usporiadané tak, aby informácie z primárnej dokumentácie poskytovali príležitosť:
Na rozdiel od účtovníctva, ktorého údržbaVykonáva sa striktne podľa PBU a účtovej osnovy, pre daňové účtovníctvo nie sú stanovené prísne normy. V tomto ohľade vykonáva zovšeobecnenie informácií na určenie základu dane subjekt podľa systému, ktorý vyvinie nezávisle. Daňové úrady zároveň nemôžu zaviesť povinné formy dokumentácie, ktoré používajú všetky podniky.
Podnik môže vytvoriť autonómnu oblasťúčtovný systém nesúvisiaci s účtovníctvom. Každá operácia v tomto prípade sa prejaví v registri. Druhou metódou je organizácia daňového účtovníctva pomocou účtovných informácií. Táto možnosť je menej náročná na pracovnú silu, a preto je vhodnejšia. Táto metóda je v súlade s ustanoveniami článku 313 daňového poriadku. Táto norma stanovuje, že výpočet základu na konci každého účtovného obdobia sa vykonáva v súlade s daňovými účtovnými údajmi, ak sú uvedené v ods. 25 daňového poriadku upravuje postup zoskupovania a sumarizácie informácií o objektoch a operáciách do podoby základu dane, ktorý sa líši od systému stanoveného účtovnými pravidlami. Ak sa ustanovenia zhodujú, potom je možné vypočítať výšku povinných príspevkov do rozpočtu pomocou informácií z primárnej dokumentácie. V tomto prípade je potrebné najskôr určiť predmety, pri ktorých účtovníctve sa uplatňujú rovnaké a odlišné daňové a účtovné pravidlá. Potom by sa mal vyvinúť postup na uplatňovanie informácií o primárnej dokumentácii na vytvorenie daňového základu. Okrem toho je potrebné vytvoriť registračné formuláre na zvýraznenie objektov, ktoré sa účtujú na daňové účely.
