Gramatika ruského jazyka obsahuje stovkypravidlá a ešte viac výnimiek z nich. Z tohto dôvodu je iba málo schopných naučiť sa všetko a uplatniť to v praxi. Väčšina z nás si v čase lekcií pravopisu pamätá, že je možné určiť, ako sa jedna alebo iná kontroverzná samohláska hláskuje v slove, a to tak, že ju zníži (alebo vyberie jeden koreň) tak, aby na ňu padol dôraz. Čo sa však stalo s obzvlášť problematickými pojmami? Napríklad s podstatným menom cudzieho pôvodu „mozaika“ (alebo „mozaika“)? V tomto prípade ide skutočne o spor, ktorý list má byť napísaný v koreňovej časti slova. Poďme nájsť odpoveď na túto otázku a tiež sa dozvieme o interpretácii a pôvode tohto podstatného mena.
Predtým, ako začnete s pravopisomvýraz, mali by ste sa vždy orientovať, či patrí do pravekého ruského slovníka alebo je požičaný. V druhom variante je veľmi veľká pravdepodobnosť, že pravopis predmetného slova je tradíciou, ktorú nemožno vysvetliť pravidlami ruského jazyka, a tento prípad sa treba naučiť iba naspamäť.
Niektoré výpožičky sú však už niekoľko sto rokov staré a sú každému tak známe, že nie každý v nich dokáže rozpoznať cudzie mená.
Aby to bolo jednoduchšie, oplatí sa ho naučiťčrta východoslovanských jazykov. V období formovania im chýbal koncept medzier (nájdenie niekoľkých samohlások vedľa seba), pretože všetky slabiky boli otvorené (začína sa na spoluhlásku a končí sa samohláskou).
Na základe toho, že v problematickomvýrazy „mozaika“ a „mozaika“ existuje možnosť dierujúceho „ai“ (ak ho napíšete cez „a“), môžeme predpokladať, že sa nevzťahuje na prvotný slovanský slovník. Mali by ste si preto skontrolovať jeho pravopis v slovníku.
Po otvorení akéhokoľvek lingvistického zväzku v ňom nájdete, že dané podstatné meno je skutočne cudzieho pôvodu a je napísané písmenom „a“.
A ďalšia možnosť: „mozaika“ sa v ruskom jazyku za žiadnych okolností nepoužíva a takéto hláskovanie je podľa moderných gramatických pravidiel vždy chybou.
Aby sme pochopili dôvody vzniku sporu o hláskovaní predmetného podstatného mena, stojí za to poznať jeho výklad a históriu jeho výskytu v slovanských jazykoch.
Význam slova „mozaika“ sa stal v týchto krajinách známymRusko s prijatím kresťanstva v X storočí. Spolu s novým náboženstvom v krajine bolo skutočne potrebné vybudovať chrámy pre jeho prívržencov. V tých časoch boli najšikovnejší remeselníci považovaní za Grékov, ktorí so sebou priniesli tradíciu zdobenia vzorov z viacfarebných kúskov kameňa, smaltu alebo keramických dlaždíc, dnes známych ako mozaiky.
Slovanskí majstri sa tomuto remeslu čoskoro naučili a tradícia používania tejto dizajnovej techniky na zdobenie chrámov bola medzi Slovanmi po stáročia pevne zakorenená.
Je potrebné poznamenať, že na rozdiel od starých Grékov aRimania (ktorí týmto spôsobom zdobili nielen náboženské budovy, ale aj svoje domovy), v Rusku sa táto metóda praktizovala predovšetkým iba pri zdobení kostolov.
Až po rozpade cárskeho Ruska (vznik ZSSR) a začiatku protináboženskej kampane sa mozaika stala prvkom výzdoby verejných budov na všetkých priľahlých územiach.
V tom istom období sa začali vyrábať plastové súpravy, nazývané aj „mozaiky“, pre kreativitu detí. Mimochodom, dnes sú veľmi obľúbené.
Ako súvisí otázka pravopisu tohto podstatného mena (mozaiky alebo mozaiky) s obdobím jeho výskytu v slovanských jazykoch?
Faktom je, že tento termín, rovnako ako samotné umenie, bol požičaný prostredníctvom gréckeho jazyka, v ktorom vyzeral μωσαϊκό a vyslovuje sa „y“.A ak vezmeme do úvahy, že v staroslovienčine neexistoval žiadny zející jav, nový termín by bolo možné napísať uchom ako „mozaika“. Mimochodom, o tom svedčí skutočnosť, že v bulharskom jazyku sa stále používa podobná verzia „mozaiky“. A v ukrajinčine sa slovo vyslovuje aj so zvukom [yi] - „mozaika“ (dvojhláska „ї“ potom živo znamená dva zvuky [yi]).
Počas reforiem Petra I. sa stalo Ruské impériumzamerať sa na Európu. V tomto období sa do ruského jazyka nalialo obrovské množstvo nových výrazov cudzieho pôvodu. S najväčšou pravdepodobnosťou bola v tomto čase písacia norma predmetného výrazu „upravená“ na európsku (na základe latinského a talianskeho pravopisu a zvuku) - to znamená „a“. Existuje dodnes, a to nielen v ruštine, ale aj v bieloruskom, poľskom, českom a väčšine ďalších slovanských a neslovanských jazykov.
Napriek tomu si ľudia zrejme zachovali spomienky na existenciu normy „mozaiky“, takže niektorí ľudia v tomto podstatnom mene stále robia chyby.
Po zistení, ako to urobiť správne:mozaika alebo mozaika, stojí za to objasniť, ktoré pravidlo upravuje jej písanie. Toto podstatné meno sa týka konkrétneho druhu slovných zásob, ktorých správnosť sa kontroluje pomocou pravopisného slovníka.
Ale v tomto konkrétnom prípade nestresované „a“ môžu„Zobraziť“ výberom rovnakého koreňového prídavného mena „mozaika“. V ňom sa stres prenáša na „problémové“ písmeno „a“. Táto metóda sa však zvyčajne nepoužíva na hláskovanie koreňov slov cudzieho pôvodu.
Po zvážení toho, ako a prečo je podstatné meno napísané„Mozaika“, stojí za to zistiť, ktorá slabika je zdôraznená. Ide o to, že rôzne jazyky používajú rôzne varianty. V ruštine je však zdôraznené písmeno v druhej slabike „a“.
