Ak vezmeme do úvahy hlavné smerymoderná filozofia, potom, samozrejme, jedným z najvýznamnejších miest vo vývoji filozofických vedomostí je pozitivizmus. Predtým, ako pristúpime k analýze tejto filozofickej doktríny, mali by sme uviesť zdroje, ktoré tvorili základ tohto smerovania, ktoré hrali a zohrávajú významnú úlohu pri poznávaní sveta.
Na konci 19. storočia to bolo dosť rozšírenédostal iracionalistickú filozofiu, ktorá definovala nevedomý, zmyselný, iracionálny princíp ako dominantný faktor v procese poznávania. Hlavné kognitívne zdroje v iracionalizme sú vyhlásené za nemysliteľné aspekty - vôľa, pocity, intuícia. Irracionalisti nepridelia posledné miesto v zozname kognitívnych zdrojov nevedomému, mystickému vhľadu, ktorý A. Schopenhauer, jeden z najvýznamnejších predstaviteľov tohto trendu, všeobecne vyhlásil za jediný zdroj vedomostí.
Дальнейшее развитие философии и особенно Prírodné vedy ukázali obmedzenia iracionálneho prístupu, jeho neschopnosť podieľať sa na budovaní primeraného vedeckého obrazu o svete. Nepodarilo sa prekonať krízu vo filozofických znalostiach a tie hlavné trendy vo filozofii, ktoré sa vyvíjali približne súčasne s iracionalizmom. Filozofia života, ako filozofická doktrína, bola nepochybne pozitívnym javom z hľadiska posudzovania života ľudí a spoločnosti v integrite a dynamike. Ale ona tiež vkĺzla do iracionálneho, pokiaľ ide o nájdenie dôvodov, ktoré vedú človeka k činom. Zástupcovia tejto doktríny verili, že život je chaotický prúd, ktorý nemá objektívny cieľavedomosť, čo znamená, že nemá zmysel hovoriť o žiadnych zákonoch poznania ako o súčasti samotného života.
Hermeneutika významne prispela k rozvojuvedecká metodológia, najmä pokiaľ ide o otázky súvisiace s metódami textového výskumu a interpretácie. Aj tu sa však odhalil vplyv iracionálneho - všetky dôležité informácie sa prezentujú ako spôsob existencie tlmočníka subjektu, ktorý ich pozná. Stručne povedané, tlmočník interpretuje históriu a realitu na základe vlastného porozumenia.
Takéto hlavné smery filozofie konca 19. -Začiatkom 20. storočia, existencializmus aj subjektivizmus, psychoanalýza redukovala kognitívnu sféru iba na hranice existencie samostatnej ľudskej osoby, počas ktorej sa môže tak či onak definovať.
Významný prielom v riešení problémovfilozofickou krízou bol vznik a vývoj princípov pozitivizmu. Východiskovým bodom tohto učenia je vyhlásenie o omyloch spoliehania sa na všeobecné vedecké princípy v poznávaní, ako to naznačujú predchádzajúce hlavné smery filozofie. Pozitivizmus potvrdzuje skutočnosť, že je jediným skutočným zdrojom poznatkov, pričom stanovuje podmienky, podľa ktorých by sa táto skutočnosť mala úplne zbaviť odhadovaného zaťaženia a potvrdiť experimentálnymi metódami (overovacia metóda).
Zakladateľ pozitivistického trendu vZa filozofiu sa považuje francúzsky encyklopedista Auguste Comte, ktorý sa do dejín vedeckého myslenia zapísal ako zakladateľ sociológie ako vedy v klasickom zmysle tohto významu. Počas svojej existencie prešiel pozitivizmus štyrmi hlavnými etapami svojho vývoja. Toto je jeden z rozlišovacích znakov pozitivizmu, ak niektoré z hlavných smerov vtedajšej filozofie nedokázali odolať krupobitiu kritiky a zmenili sa na vyvrátené teórie, potom pozitivizmus našiel zdroje a nové metodické metódy na zdôvodnenie jeho základné princípy. Napríklad keď boli spochybnené klasické verzie raného pozitivizmu v súvislosti s rýchlym rozvojom prírodných vied, boli rýchlo a kriticky prehodnotené E. Machom a R. Avenariom. Machizmus sa stal druhou historickou formou pozitivizmu, v ktorej je na prvom mieste kritická skúsenosť. Preto má tento smer iný názov - empirio-kritika. Ďalej sa objavili také formy pozitivistickej filozofie ako neo-pozitivizmus a postpozitivizmus, ktorých významnými predstaviteľmi boli R. Carnap, B. Russell, K. Popper, ktorí vyvinuli úplne originálne metodologické základy kognitívneho procesu.
Napríklad neo-pozitivisti verili, že hlavnéfilozofické smery sú určené predovšetkým na logickú analýzu vedeckej metódy, ktorá slúži ako hlavný prostriedok na získanie spoľahlivých informácií. Post-pozitivisti išli ešte ďalej, predmetom ich záujmu bol vznik teoretických poznatkov, problém vedeckého konsenzu a napredovanie vedomostí. Post-pozitivizmus je vernejší filozofii a jej úlohe v poznávaní.
Najdôležitejším úspechom post-pozitivizmu jeodôvodnenie absencie povinnej podmienenosti spoľahlivosti možnosťou kontroly vedeckého faktu. Z toho vyplýva najdôležitejší záver o podstate vývoja celej modernej vedy - má vo svojom vývoji vzostupy i pády, avšak všeobecný vektor smeruje k zlepšeniu vedeckých poznatkov.
