Otázka, kto je historikdôležité pre pochopenie špecifík historickej vedy, pretože takýto jedinec je jej hlavným zástupcom. Zvláštnosťou jeho vedeckej činnosti je, že ako človek študuje ľudskú činnosť a vzťahy všeobecne. Navyše, ako vedec je pre neho ťažké zostať objektívnym, najmä v štúdiu duchovného života spoločnosti.
Spočiatku je otázkou, kto je historikchápané v opisnom zmysle. V čase narodenia historiografickej vedy neboli títo ľudia zapojení do výskumu tak, ako by opisovali udalosti minulosti. Svoje diela však často sprevádzali vlastnými pozorovaniami a pozorovaniami, v ktorých možno vidieť určité základy vedeckej analýzy. Už v dávnych dobách sa začali objavovať základy výskumných metód práce, ktoré sa naplno rozvíjali v stredoveku av modernej dobe. V týchto časoch by sa definícia toho, kto by mal byť historik vnímaný z iného uhla pohľadu. V prvom spomínanom období sa autori riadili scholastickou doktrínou, preto nemôžu byť v priamom zmysle slova nazývaní vedcami. Ale už v 16-17 storočí sa zrodila svetská veda a história sa stala špeciálnou disciplínou. Preto sa samotná definícia toho, kto sa historik zmenil. Teraz tento termín znamenal vedeckú profesiu.
Rozumieť danému výrazumusí brať do úvahy špecifiká výskumnej práce historikov. Už bolo spomenuté, že hlavným cieľom ich analýzy sú výsledky ľudskej činnosti vo všetkých jej prejavoch. Subjektívny moment pritom zohráva veľmi dôležitú úlohu. Koniec koncov, veľmi často pri hodnotení javov v minulosti vedec dáva vlastnú víziu problému. V tejto súvislosti historik stavia svoje úvahy na základe osobných pozorovaní. Definícia slova musí preto brať do úvahy špecifikovaný charakter odbornej činnosti vedca.
Základom historikov výskumu súdochované dokumenty z minulosti, ktoré obsahujú cenné informácie, ako aj artefakty, ktoré možno použiť na rekonštrukciu modelov obydlí, predmetov pre domácnosť atď. Preto vedec využíva rôzne techniky a metódy výskumu, nielen humanitné, ale aj prírodné a matematické vedy. Preto je potrebné zohľadniť túto špecifickosť vedy pri zmienke o tom, kto je historik. Definícia tejto koncepcie by mala obsahovať výhradu k skutočnosti, že vedec, ktorý študuje minulosť, často využíva metódy nielen súvisiacich vied.
Pri stanovovaní historiografickej disciplínyPôvodne sa autori zamerali na politické udalosti. Zvyčajne kompilátori prvých historických prác opísali vojny, reformy vládcov vlastných a susedných krajín, obišli iné dôležité aspekty ľudského života. Okrem toho niektorí opísali osobnosti kráľov, cisárov, veliteľov (ako napríklad slávny kompilátor životopisov Plutarcha).
Ale po chvíli prišli autoripochopenie potreby študovať ďalšie témy: ekonómia, sociálny poriadok, duchovný život spoločnosti. Vedci vyvinuli špeciálne výskumné metódy, a tak sa história zmenila z popisu minulých udalostí na vedu. Najdôležitejšie však bolo, že vedci pochopili dôležitosť svojej disciplíny. O tom, čo je to história, sa začali objavovať špeciálne monografie.
Definície historikov boli veľmi rôznorodé, ale uhol pohľadu francúzskeho bádateľa M. Bloka sa považuje za všeobecne uznávaný.
U nás, ako aj v západných štátochEurópa, historická veda vznikla z diel, v ktorých boli udalosti popísané rokom (v zahraničnej historiografii sa im hovorí kroniky, v našej vede - kroniky). V týchto spisoch už môžete vidieť začiatky toho, čo sa neskôr začalo nazývať vedecká analýza. Mnoho autorov nielen uvádzalo udalosti, ale snažilo sa im podať vysvetlenie, identifikovať príčiny, určiť dôsledky a zmysel. Ako veda, história v Rusku začala v 18. storočí. Za prvého historika-vedca sa považuje V.N. Tatiščev. Začal uplatňovať metódy vedeckého výskumu, hoci si zvolil kronikársku formu prezentácie materiálu. Preto sa jeho knihy vyznačovali trochu zložitým jazykom a bežný čitateľ ich nevnímal ľahko.
Skutočný prielom pre domácichhistoriografia bola dielami N.M. Karamzin, ktorý svoju vedeckú prácu napísal v jednoduchom prístupnom literárnom jazyku. Význam jeho „Dejín ruského štátu“ spočíva v tom, že vzbudil v spoločnosti záujem o minulosť našej krajiny.
Nová etapa historiografie sa u nás spája smenom S.M. Solovjov, ktorý začal študovať udalosti z minulosti nie prostredníctvom osobností a konania konkrétnych vládcov, ako to urobil jeho predchodca, ale ako prirodzený objektívny proces. Jeho teória štátu a vývoja spoločnosti mala pre vedu veľký význam, pretože určovala nové požiadavky na formáciu historika ako profesionála.
Na jeho dielach vyrástla nová generácia výskumníkov, ktorí svoju úlohu chápali ako identifikáciu prírodných vzorov v minulosti.
Najznámejším pokračovateľom jeho myšlienok bol V.O. Kľučevskij, ktorý však vyvinul vlastnú výskumnú metódu. Historik, ktorého definícia bola v tejto recenzii stručne odhalená, je teda jedným z najdôležitejších povolaní v spoločnosti.
