V histórii ľudstva sso silnou vôľou, akoby akoby boli zhora nadaní s určitou charizmou, rozhodli o osude iných ľudí, krajín, sveta, založili si svoj vlastný poriadok a moc a mnohí z nich aj po smrti naďalej ovplyvňujú spoločensko-politický život.
Zohľadňujúc pojem "sila" akovšeobecnej sociologickej kategórie, je obvyklé rozlišovať tri typy riadenia. Toto je právna (právna racionálna), tradičná charizmatická sila. Vo vede sa nazývajú ideálne typy. Takéto rozdelenie kedysi navrhol slávny nemecký sociológ a historik M. Weber. Je potrebné poznamenať, že charizmatickí vodcovia majú často dve sociologické charakteristiky: sú to väčšinou ľudia z periférie, niekedy dokonca aj občania iného štátu, a takmer v sto percentách prípadov prichádzajú k moci nie zákonnými prostriedkami, ale prostredníctvom uzurpácie alebo v dôsledku kritických okolností.
Charizmatickú moc určil MaxWeber ako jeden z ideálnych typov. Vo svojich štúdiách nevenuje dostatočnú pozornosť tomu, ako sa tento alebo ten vodca stáva vládcom, a zostáva ním, uprednostňuje viac skúmať vzťahy medzi občanmi a vodcami, tj tzv. Sociálne faktory.
Preto M.Weber určuje, že tradičná moc je založená na skutočnosti, že občania automaticky súhlasia s týmto systémom práve z dôvodu jeho existencie. To znamená, že ľudia emočne a často aj napriek účinnosti systému naďalej udržiavajú existujúci systém. Naopak, právny štát práve z dôvodu svojej účinnosti u občanov udržuje vieru v právny štát, ktorá dáva ľuďom dôveru v spravodlivosť takejto vlády.
Charizmatická sila je založená výlučne naschopnosti vodcu a často na tom nezáleží, sú to skutočné alebo imaginárne vlastnosti. Weber vo svojich dielach neurčuje, čo sa týmto pojmom myslí. Pokiaľ ide o charizmatickú osobnosť, naznačuje, že je akýmsi vodcom s nadprirodzenými a nadľudskými vlastnosťami alebo aspoň výnimočnými schopnosťami a schopnosťami. Náboženské osobnosti teda spadajú pod pojem charizmatika, ale otázka, či títo vodcovia vlastnia skutočnú moc, zostáva otvorená. Hlavnou charakteristikou charizmatickej moci podľa Webera je prítomnosť akútnej sociálnej krízy, vedec sa v skutočnosti nedomnieva, že bez nej môže dôjsť k popularite vodcu.
Následní vedci sa výrazne rozšírilirámec takého pojmu ako „charizma“. Ak bol pôvodne tento koncept spojený iba s určitým „božským darom“, potom už v dielach, ktoré uznaní charizmatickí vodcovia zanechali za sebou, sa vysvetlenie tohto javu neobmedzuje iba na nadprirodzený prejav. Názory na túto otázku sú veľmi rozdielne: napríklad marxistický determinizmus spája vzhľad týchto ľudí s vôľou spoločnosti, ktorá si vyžaduje zmenu, odmietajúc úlohu samotného jednotlivca. A naopak, taký ideálny charizmatický vodca ako francúzsky prezident Charles de Gaulle plne podporuje teóriu mimoriadnej úlohy osobnosti samotnej v danom krízovom období, ktorá je priamo napísaná v jeho knihe „Na okraji meča“.
Kombinácia charakteristických vlastností ako charakteristiky charizmatickej sily sa prejavuje v nasledujúcich bodoch:
Znaky charizmatickej moci sa prejavia v tejto podobe:
Legitímnosť, to znamená súhlas občanov s takýmtonastáva, len čo je dosť ľudí pripravených stať sa stúpencami svojho vodcu. Neexistuje viac osobnej formy vlády ako charizmatického typu vlády. Sila získaná vodcom ho obklopuje zvláštnou aurou a pomáha mu čoraz viac veriť v jeho schopnosti, čo zase priťahuje čoraz viac prívržencov. Charizmatický vodca by to však nebol, keby necítil potreby ľudí.
Je to vodcovská sila, ktorá je charizmatickápríroda nadobúda vážny význam v podmienkach, keď je potrebná radikálna zmena alebo radikálne zmeny v prostredí, ktoré na to nie je prispôsobené, je inertné kvôli zakorenenej kultúre a tradíciám a často je dlhodobo v stagnácii . Je to však dosť nestabilné z toho dôvodu, že vedúci musí dôsledne preukazovať svoju silu a exkluzivitu, riadiť a súčasne riešiť čoraz viac nových úloh a so zreteľným úspechom. V opačnom prípade môže vodca aj z jediného neúspechu stratiť atraktivitu v očiach svojich nasledovníkov, čo znamená stratu legitimity.
Tento typ napájania má navyše obojepozitívne body, ako aj nevýhody. Hlavným negatívnym parametrom je skutočnosť, že moc, vo svojej podstate charizmatická, je súčasne uzurpáciou, navyše núti samotného vládcu, aby sa ponoril a riešil takmer všetky každodenné, ba aj najmenšie každodenné problémy štátu. Ak však vedúci pracovník dokáže tieto úlohy zvládnuť, existuje skutočný pozitívny efekt spojený so skutočnosťou, že vláda skutočne uspokojuje väčšinu verejných záujmov.
Charizmatický človek by mal mať minimálne množstvo funkcií, ktoré možno nazvať základnými:
Charizmatickí vodcovia spočiatkucharakterizovaný Maxom Weberom ako veriacim človekom, ale schopným zmeniť spoločenský život spoločnosti. Niet pochýb o tom, že Ježiš Kristus aj prorok Mohamed boli charizmatickými osobami, ktoré stále ovplyvňujú historický proces. Ale byť charizmatickým človekom a byť charizmatickým vodcom sú dve úplne odlišné veci. Neskôr sociológ George Barnes tento koncept mierne korigoval a dnes pre tých, ktorých zvykneme nazývať charizmatickými vodcami, je vhodnejšia iná definícia, a to „hrdinský vodca“.
Takéto hrdinské osobnosti boliAlexander Veľký, Džingischán, Lenin a Stalin, Hitler a de Gaulle. Títo ľudia s úplne inými schopnosťami sú živými príkladmi charizmatikov, ktorí sa stali hrdinskými vodcami v kritických udalostiach. V takomto kontexte je veľmi ťažké nazvať veľkých priemyselníkov, ako sú Henry Ford, Andrew Carnegie alebo Bill Gates, charizmatickými vodcami, hoci charizmu nepochybne majú. Spoločne k tomu môžeme pridať niekoľko klasických príkladov charizmatických (hrdinských) vodcov, ktorí v skutočnosti mali minimálnu moc a svoj vplyv prejavovali viac prostredníctvom podpory priaznivcov - Jeanne d,Archa, maršal Žukov, Che Guevara.Dejiny poznajú mnoho príkladov, keď moc, charizmatická a legitímna, nakoniec skončila úplnou porážkou tak samotného vodcu, ako aj jeho myšlienok, a slúžila ako nástroj na zničenie štátov a reorganizáciu svetového poriadku. To je nepochybne Napoleon Bonaparte, Adolf Hitler, Michail Gorbačov.
Zo žijúcich charizmatických vodcov v plnom rozsahuPokiaľ možno tento koncept bez akýchkoľvek výhrad pripísať iba jednej osobe - Fidelovi Castrovi, ktorý je nepochybne aj po rezignácii moci mimoriadne vplyvným vodcom medzi svojimi ľuďmi i vo svetovom sociálnom prostredí.
