Takéto kolektívne pracovné spory sú takékonflikty, ktoré zamestnávateľ a zamestnanci nemohli medzi sebou vyriešiť prostredníctvom rokovaní. Sú všeobecnejšie ako tie, ktoré ovplyvňujú záujmy jednotlivého zamestnanca.
Kolektívne pracovné spory sa klasifikujú podľa rôznych kritérií. V predmete sa delia na:
- tie, ktoré nesúvisia s reguláciou kolektívnych zmlúv;
- tie, ktoré vzniknú v súvislosti s vykonávaním alebo uzatváraním dohôd.
Vzrastajú kolektívne pracovné sporyzmeny alebo stanovenie pracovných podmienok zamestnávateľom. A tiež vtedy, keď odmietne zohľadniť názor orgánu zastupujúceho záujmy podriadených v čase prijatia nejakého normatívneho aktu. Takéto spory môžu „vybuchnúť“ v akejkoľvek organizácii. Požiadavky podriadených v tomto prípade sú hlavným predmetom nezhody. Účastníkmi tohto druhu sporu sú zamestnávateľ a orgán zastupujúci pracovníkov. Nemôže sa objaviť na sektorovej, územnej alebo regionálnej úrovni.
Kolektívne pracovné spory tohto druhu súkonflikty záujmov (t. j. ekonomické), pretože dochádza k stretu rôznych názorov zamestnávateľa a pracovníkov. Obidve strany sa usilujú vytvoriť také podmienky činnosti, ktoré by pre nich boli najvýhodnejšie. Okrem toho ich chcú konsolidovať vytvorením normatívneho aktu s vhodným obsahom. Ale ani jeden, ani druhý nemajú na takéto konanie zákonné právo.
V praxi je druhá skupina sporov bežnejšia.Je to kvôli fungovaniu mechanizmu sociálneho partnerstva. Tieto spory, aj keď vznikajú v súvislosti s procesom uzatvárania kolektívnych zmlúv, sú stále rôznorodé. Preto sú zasa rozdelené do dvoch kategórií:
- tie, ktoré vzniknú v dôsledku zmeny alebo uzavretia kolektívnych zmlúv;
- tie, ktoré vzniknú dôsledkom alebo nedodržaním povinností stanovených v zákone o kolektívnej práci.
Prvá kategória sa týkavyjednávania. Predmetom tohto sporu je podmienka alebo podmienky normatívneho aktu. Môžu sa týkať napríklad zloženia komisie, ktorá bude rokovať, alebo vymedzenia ich postupu.
Sú to konflikty záujmov.Môžu zastaviť akúkoľvek fázu rokovaní. Kto bude účastníkom sporu, závisí od úrovne, v ktorej sa koná. Môže to byť zamestnávateľ a orgán zastupujúci záujmy podriadených. Na regionálnej a federálnej úrovni je jednou stranou združenie zamestnávateľov a druhá odborové zväzy.
Spory vyplývajúce z exekúcieKolektívne zmluvy sú kolízne normy (t. J. Právne). Objavujú sa, keď zamestnávateľ neplní predtým prijaté povinnosti. Môžu vzniknúť aj dôsledkom prenasledovaného alebo skutočného porušenia práv podriadených, ktoré vyplýva z výkladu kolektívneho normatívneho aktu. Z toho vyplýva, že ich stranami sú: orgán zastupujúci podriadených a zamestnávateľ, ktorý nesplnil alebo nesprávne nesplnil podmienky stanovené v kolektívnej zmluve.
Konflikty tohto druhu vznikajú iba na úrovni konkrétnej organizácie.
Ruské právo (na rozdiel odmodely prijaté v zahraničí) zavádza jeden postup riešenia sporov ktorejkoľvek kategórie. V krajinách s trhovou ekonomikou je to úplne iný prístup. Zmierovacie postupy sa uplatňujú iba pri riešení „konfliktu záujmov“. Ak boli pracovné práva pôvodne stanovené v podpísanej kolektívnej zmluve, nemôžu byť obnovené v súdnom konaní.
V našej krajine sa všetko deje inak.Jediným postupom na ceste k zmene je síce jediný postup riešenia pracovných sporov všetkého druhu. Možno veľa zmení dokončenie reformy súdnictva. Očakáva sa, že potom sa pracovné spory o záujmy a právne predpisy budú vykonávať pomocou rôznych postupov.
