Agresívna politika Francúzska na konci XVIII -začiatok 19. storočia znamenal začiatok početných francúzskych koalícií, medzi ktoré patrili štáty, ktoré boli bezprostredne ohrozené francúzskymi intervencionármi. Vo väčšine prípadov sa Rusko zúčastnilo na protifrancúzskych koalíciách, ale miera činnosti Ruskej ríše v rámci takejto únie bola zakaždým iná.
V súvislosti s tým vznikla protifrancúzska koalícia čs hlbokou krízou v samotnom Francúzsku. Kráľ Ľudovít XVI. Si získal politický imidž a vyhlásil vojnu Rakúsku. Obzvlášť cynický bol fakt, že kráľ bol spokojný s akýmkoľvek výsledkom vojenských operácií. V prípade víťazstva by sa kráľovská autorita posilnila v dôsledku porážky, čím by sa oslabili činy vodcov revolučného hnutia. Európska vláda bola vážne znepokojená vývojom vo Francúzsku. V období od roku 1791 do roku 1815 bolo vytvorených sedem proti francúzskych zväzov. Protifrancúzska únia prvého a druhého zvolania mala za cieľ zvrhnutie republikánskeho systému vo Francúzsku. Zloženie protifrancúzskych koalícií nasledujúcich rokov sa snažilo poraziť Napoleona.
Najhlasnejší výkrik o vypuknutí vojny v poslednej dobevytvoril girondinsky vládu. Ale v snahe priniesť „mier do chatrč a vojnu do palácov“ to jednoznačne prehnali. Francúzsku veľmi chýbali peniaze na vojenské operácie. Nemecké štáty medzitým vzali vojnové vyhlásenie viac ako vážne. Tak vznikla prvá francúzska koalícia. Samostatne sa do toho zapojilo Rakúsko a Prusko. Nový režim začal vážne ohrozovať európske monarchické štáty. Ruská ríša si bola dobre vedomá závažnosti nebezpečenstva. V roku 1793 sa k nim pripojila Ruská ríša - s Anglickom bol podpísaný dohovor o vzájomných požiadavkách na vzájomnú pomoc v boji proti Francúzsku. Po smrti Kataríny II. Pavol I. dohodu ukončil a vysvetlil, že Rusko nemá prostriedky na vedenie vojen. Ruskí diplomati sa namiesto toho pokúsili obmedziť francúzske víťazstvá diplomatickými prostriedkami.
Po obnovení vlastných hraníc Francúzskosi začali uplatňovať dominantné postavenie v európskom regióne. S cieľom obmedziť mladú republiku bola podpísaná druhá francúzska koalícia. Jeho najaktívnejšími členmi sú Rusko, Anglicko, Turecko, Sicília. Po sérii námorných víťazstiev pod vedením Nelsona a Ushakova sa spojenci rozhodli o vojenských operáciách na súši.
Následné koalície si už neurčili cieľobnova monarchie vo Francúzsku a zvrhnutie republikánskeho systému. Desivé úspechy francúzskej armády pod vedením Napoleona prinútili európske krajiny hľadať nové príležitosti na vytváranie obranných aliancií. Tretia protifrancúzska koalícia mala výlučne obranný charakter. Účastníkmi boli Rusko, Švédsko, Anglicko a Rakúsko. Spojenecké sily po porážke utrpeli porážku. Najničivejšou ranou bola „bitka troch cisárov“ neďaleko Austerlitzu, kde boli spojenecké sily úplne porazené.
Štvrtá a piata protifrancúzska koalícia niedokázali zadržať Napoleonovu víťaznú ofenzívu proti Európe. Európske štáty jeden po druhom kapitulovali. Prusko zaniklo, Rakúsko stratilo značnú časť svojich pozemkov a Varšavské vojvodstvo spadalo pod ruský protektorát. Napoleonské jednotky boli zakotvené v Egypte.
Šiesta koalícia vznikla po vojenskej inváziiNapoleon do Ruska. Protifrancúzska aliancia zjednotila Rusko, Švédsko a Prusko. Hlavná sila nepriateľstva padla na partiu Ruskej ríše. Neskôr sa k únii pripojilo Anglicko a niekoľko menších štátov. Koalícia sa zrútila v súvislosti s zosadením Napoleona.
Siedma a posledná protifrancúzska koalíciavznikli v súvislosti s udalosťou známou v histórii ako „Stovka Napoleonových dní“. Koalícia zjednotila takmer všetky významné európske krajiny. Po konečnej porážke Napoleona v bitke pri Waterloo sa koalícia zrútila a ďalšie spojenectvá tohto druhu nevznikli.
